Pán kaplán, mohli by ste sa nám v krátkosti predstaviť?
Pochádzam z dediny Nová Ľubovňa, okres Stará Ľubovňa. Mám štyroch súrodencov, troch bratov a jednu sestru. ZŠ som chodil klasicky doma v NĽ a potom som nastúpil na gymnázium v SĽ. V druhom ročníku na gymnáziu som potom prestúpil na gymnázium v Stropkove, aby som tam mohol trénovať prvú dorasteneckú ligu vo futbale. Asi od strednej školy som pociťoval ako keby nejaký hlas, ktorý ma volal k Pánu Bohu za kňaza. Moje štúdia na gymnáziu neboli ktovie aké, preto to volanie bolo na boku, lebo som vedel, že vysokú školu nezvládnem. Až prišiel moment v Nemecku tak silne volanie, že som to už neudržal a poslal som prihlášku do seminára, aby som mal pokoj, mysliac si, že aj tak ma neprijmú, ale stalo sa inak. Stále som chcel plniť Božiu vôľu, a jeho vôľa je to najlepšie čo môžeme spraviť.
Čomu ste sa venovali po strednej škole?
Keďže som vedel, že na to nemám, aby som zvládol vysokú školu, tak po škole som šiel na vojnu s cieľom, čím skôr si to odslúžiť a ísť do sveta za prácou, lebo u nás to nebolo ktovie čo. Ako keby som to mal na čele napísané, na vojne sa ma sám jeden lampasák spýtal, či nechcem ísť robiť do zahraničia, samozrejme, že som odpovedal že áno, ale že je to robota v cirkuse, tiež som prikývol, lebo mi bolo jedno že aká práca, hlavne že som vonku. A stalo sa, po vojne mi zavolal, tak som šiel s mojimi kamarátmi. Bola to veľmi namáhavá práca, robili sme všetko, čo sa v cirkuse robí: starosť o zvieratá - kone, poníky, ťavy, slony, psy, potom stavanie stanov a rozkladanie, reklamy, rôzne údržby, transporty vagónov a neskôr som potom aj vystupoval so šéfkou akrobaciu na koni. Bol som tam 6 rokov. Za tú dobu sa veľa krát menil personál, lebo je to ťažká práca, ale aj artisti. Keď bolo málo artistov, tak som ich akože zastupoval. Sám neviem, ako som to všetko zvládal. Spoznal som celé Rakúsko, lebo každý týždeň sme sa sťahovali, ľudí rôznych kultúr, napr. pracovať s arabmi bolo miestami dobrodružne atď. Popri tom všetkom, som nezabúdal na Pána Boha, modlil som sa každý deň už vtedy malý breviár a minimálne v nedeľu som chodil na sv. omšu, aj keď mi to nebolo dopriate, to ma držalo nad hladinou a dávalo silu, aby som veľa krát s pokojom a humorom všetko zvládol.
S akými očakávaniami prichádzate k nám, na miesto vášho prvého kňazského pôsobenia?
Neviem, nechám sa prekvapiť čo ma Pán Boh pre mňa pripravené a teším sa na všetko.
Čomu by ste sa chceli venovať vo farnosti?
V prvom rade chcem slúžiť každému, tak ako to od nás očakáva Boh. Ďalej možno by som sa venoval mladým, to je naša budúcnosť; miništrantom, aby pochopili poslanie služby a s radosťou slúžili pri oltári a všetkému ostatnému, čo bude potrebné.